Veď za všetkým, hľa, neústupné bohyne dve boli,
čo s vášnivosťou nebývalou sporili sa kvôli
tým plodom, v ktorých obidve z nich videli to naj:
tá v plodoch zeme a tá v plodoch ducha našla raj.
Prv Aténa, tá, ktorej múdrosť protivníka nemá
a ktorej nie je cudzia žiadna vzdelanecká téma,
tá súdila, že v ČSR sa bude lepšie žiť
len vtedy, keď v nej druhú výšku nechá postaviť.
No tej, čo iba po poznaní cítievala hlad,
tu zrazu plány skrížil ’kýsi hruštičkový sad.
Ten pred dávnymi vekmi vysadila (tomu ver!)
tá najzdravšie sa stravujúca z bohýň, Demeter
a na tých hruškách bolo to aj vidno, lebo tam,
kde sadí božstvo plodnosti, strom čnie až k nebesiam.
Kým BIO-stravníka by tento pohľad tešil dosti,
nie Aténu - tá prepadala pri ňom veľkej zlosti.
Veď zatiaľ čo tá knihomoľka rektorát tam chcela,
tá ovocinárka ho v záhrade fakt nemusela,
a preto, aby niekto koniec učinil ich sporu,
hneď vybrali sa ku Diovmu súdnickému dvoru.
Tam nenašli Ho ale, tušiac totiž aká kríza
sa valí, Zeus zdrhol sudcom spraviac Dionýza.
Boh vína, viníc, viniča mu napokon bol synom
(a nebol čas už poohliadnuť sa po niekom inom).
Nuž pred ním Demeter (čo inak teta je mu milá)
sa nad Aténou (sestrou jeho zase) rozhorčila:
„Čuj synovec môj, aké veci na svete sa stali!
Hľa, Aténe sa múdrosť „vševedúca“, zdá sa, máli
a blahodarnosť mojej zeme, tú by si tiež brala!
Veď sama by tá burinu ’ni nevypestovala!
No pôdu nechce využiť tak, ako srdce velí,
’by pestovala na nej ovocie do Jogobelly!
Nie, proti prírode sa EKO-haterka tá búri
a tam, kde boli krásne stromy, vztýči chladné múry!
Tá zeleň, čo si so slnkom a sviežim vzduchom tyká,
tá zaplesá, ak vôbec dotiahne to do skleníka
a hrušky, ktoré živili ľud pospolitý veky,
tie hodí nabok, lebo radšej hltá paperbacky!!!
Ak prenecháš jej moje stromy, moja krásne sady,
tak prisahám, že spustnúť nechám všetky vinohrady
(aj chmeľ!) a majúc takto vybielené ALKO-menu,
rád budeš, že ti nechám aspoň vodu ochutenú!!!“
Hneď stŕpol všetok vinič, stŕpol každý strapec hrozna
i všetok chmeľ hneď stŕpol od strachu, že hnev jej spozná.
Aj Bakchus stŕpol, lebo nechcel, aby žena hentá
ho prevychovávala odrazu na abstinenta.
V tej chvíli, keď sa zdalo, že už nemá možnosť inú
a prikloniť sa musí na stranu tú Demetrinu,
hľa, ozvala sa Aténa, tá ktorá v sebe chová
aj múdrosť slov aj skutkov, aby riekla tieto slová:
„Nie, na tom mieste, teta, kde sú tvoje sady plodné,
už jesť sa hrušky nebudú, veď ľudskej duše hodné
je väčšmi to, keď do sýtosti nakŕmi sa tým,
čo naplní ju umom, rozvahou a poznaním!
Tam na tom mieste, kde vždy stromy zoradené stáli,
’by ľudia si tam iba svoje bruchá futrovali,
tam na tom mieste začas bude čosi také stáť,
čo umu, nielen zmyslom, umožní sa radovať!
Či nevieš to, že kde sa najmúdrejší z múdrych družia,
tam rovnomerne všetkým vedám prehorlivo slúžia?
Či nevieš, že sa to tiež vedy o rastlinách týka?
Či nevieš, že tá veda nazýva sa botanika?
Či nevieš, koľko plodov; nevieš, koľko zelene
svet uzrie, keď ľud pochopí, že v prírode má korene?
Fakt nevieš? Ale vieš, tak bez hanby či potupy,
nech menšie dobro dobru väčšiemu hneď ustúpi!“
Tou rečou Dionýzos taký ohúrený bol,
že na vinice svoje na chvíľu aj zabudol
a zozbierajúc namáhavo každú z mravných síl
ad infinitum Aténe tie sady prisúdil.
Keď tá sa ale v eufórii rozlúčila s ním
a Demeter ho prevŕtala okom vražedným,
tu začal sa sám seba v duchu pýtať zas a zas
či nemohol si vyhradiť na rozhodnutie dlhší čas...
...
Keď prišla chvíľa posledného hruškového zberu
a hruškári sem prichádzali z každučkého smeru,
tak zbierať šiel aj Olympan, čo červené mal líca
a šomral si: „Ak vinič spustne, bude aspoň hruškovica...“